Hovorí sa, že zatiaľ čo láska dokáže prenášať hory, prežité roky často prinášajú iba tichú únavu, ktorá sa usadí v rohoch kedysi útulného domova a postupne vyháňa všetku radosť. V takýchto okamihoch si človek uvedomí, že najpodstatnejším prejavom úcty k partnerovi nie je vyťahovanie starých sporov a súdenie sa pre každú maličkosť, ale prijať, že cesta, ktorou kráčali obaja, sa dostala do svojho prirodzeného konca. Aj keď to vo vnútri stále trochu bolí, práve v takých chvíľach nastáva civilizovaný a zásadne ľudský moment, akým je návrh na rozvod manželstva dohodou ezmluva, což je formálny, no predovšetkým vnútorný krok smerujúci k slobode bez zbytočného násilia.

Hoci právne normy môžu rozdeľovať majetok a určovať pravidlá pre deti, to, ako sa k celému procesu postavia manželia, určí, či po nich ostane len spálená zem, alebo príležitosť na pokojnú existenciu. Samotný dokument podaný na príslušný súd totiž nie je len suchým úradným dokumentom, ale akýmsi spoločným vyhlásením dvoch dospelých, ktorí si uvedomili, že čas je príliš cenný na to, aby ho trávili v neustálom napätí. Preto spoločne vypracujú dohodu o podmienkach po rozvode, vrátane vysporiadania bezpodielového spoluvlastníctva a všetkého, čo k tomu patrí, aby súdny proces prebehol bez zbytočných konfliktov.

Súdca môže potom s úľavou konštatovať, že ich manželstvo už len predstavuje prázdnu schránku a rozviesť ich podľa ich vlastného rozhodnutia. Najnáročnejším aspektom celého procesu však nie je písanie paragrafov alebo vybavovanie po úradoch, ale tichý súhlas pred sebou samým, že príbeh sa dočítal do poslednej strany. Ak je to zvládnuté s chladnou hlavou, otvára sa nová etapa, plná neočakávaných príležitostí, kde sa bývalí partneri nemusia nenávidieť, ale môžu si zachovať ľudský prístup a darovať si to najcennejšie – pokojné rozlúčenie.